Vstávam. Už len 12 hodín a je tu ... To je akurát času, aby som spravila niečo do práce, navarila, prevliekla periny, upiekla brownies / na druhýkrát to musí byť perfektné/, nejak zabavila malú a jej kamarátku a potom babysitovala.
Brownie v trúbe... Nikdy neviem odhadnút koľko je čajová lyžička... Dúfam, že ten koláč ostane po upečení v pekáči. Mám blbý dojem, že som to s tým práškom do pečiva prestrelila...
Ten hlúpy koláč sa nejak podivne zdvíha...!
Uf... Dráma zažehnaná... Len si koledoval aby dostal vidličkou...
Začínam sa chystať na večer. Konečne po 26. dňoch písania tohto blogu- holenie nožiek. Hrajú všetkými farbami / po páde z bicykla/ ale budú hladké... Obliekam si svoje nové kusy oblečenia. Také sivé svetrošaty...Žabkosandále. Strašne gýčový opasok /nepomohla som si , páčil sa mi.../ .
Čakám pred stanicou. Tie šaty bez legín bol dosť blbý nápda. Je mi zima...
Neviem na čo som myslela... Aj medzi týmito otužilcami som najmenej odetá...
Definitívne som nemyslela. Sťahujem sa dnu do auta...
Kde je? Vlaky tu predsa nemeškajú. Minúta... Tak to sa stane. Dve... Asi sa niekoho spýtam. Tri... Prestáva sa mi to páčitť. Štyri. Čo keď sa stala chyba na druhej strane alebo komunikačné nedorozumenie? Som na stanici. Stanica má viac strán... Idem to okuknúť. Z diaľky vidím svoju vykreplinku.
Deti bez dozoru prežili. Čakáme na rodinku. Vracajú sa z neskorej večere. Zoznamujem ich s partnerom. Páči sa mi ako ho tým svojím prízvukom oficiálne oslovuu " Vladimír". Asi začnem aj ja . Vino, pokec, sprcha a posteľ. Je fajn nezaspávať sama. Aj keď ,momentálne,absencia veľkého priestoru /moja veľká posteľ!/ bude tým "niečo za niečo"...
Žádné komentáře:
Okomentovat